Mýtus o Arachne je starogrécky príbeh o pôvode pavúkov!

Ako vo väčšine príbehov o pôvode rôznych rastlín a živočíchov, aj v tomto prípade bol prvým pavúkom pôvodne človek a jeho meno bolo Arachné - grécke slovo pre "pavúka". Zaujímavé je, že mýtus sa číta aj ako bájka, alegorický príbeh, ktorý má divákov poučiť o morálke alebo správaní a jeho dôsledkoch.

Príbeh Arachné z gréckej mytológie

Kto teda bola Arachné a ako sa premenila na pavúka?

Arachne bola mladá Lýdijka, dcéra slávneho farbiara textilu Idmona. Ako malé dievča sa naučila tkať a hneď sa prejavil jej talent, dokonca aj ako začiatočníčky. Ako rástla, roky sa cvičila a pracovala na svojom remesle.

Jej sláva sa šírila po celej krajine a mnohí sa chodili pozerať na jej tkanie. Arachné bola taká talentovaná a oddaná tkáčka, že vynašla plátno. Vedela tkať tak dobre, že obrazy na jej tkaninách boli také dokonalé, že si ľudia mysleli, že sú skutočné.

Všetka pozornosť, sláva a obdiv k jej tkáčskemu umeniu spôsobili, že Arachné sa stala pyšnou. Keď diváci označili jej talent za božský a za dar bohov, najmä Atény, ktorá bola bohyňou tkania, Arachné sa tejto myšlienke vysmievala.

"Môj talent nepochádza od bohov ani od Atény."

Dav zdesene zalapal po dychu, pretože drzosť pred tvárou bohov často vyvolávala ich hnev. Jeden z jej fanúšikov ju vyzval, aby to vzala späť.

"Popros Aténu, aby ti odpustila tvoju opovážlivosť," povedal vejár, "a možno ťa ušetrí."

Ale Arachne nič z toho nechcela.

"Prečo by som ju mala žiadať o odpustenie?" vyzvala ju. "Som lepšia tkáčka ako dokonca ona. Ako by mohol byť môj talent jej darom, keď som lepšia?"

Vtom sa objavilo jasné svetlo a pred ňou a divákmi sa zjavila Aténa.

"Povieš mi to do očí, dievča?" spýtala sa Arachne.

Arachné prikývla: "Budem, bohyňa. A ak si želáš, dokážem svoje slová aj skutkami! Môžeme si urobiť tkáčsku súťaž!"

Aténa výzvu prijala. Bohyňa a smrteľník si sadli za tkáčsky stôl. Ľudí sa schádzalo čoraz viac, aby sledovali úžasné divadlo. Tkanie trvalo celé dni, až napokon Arachné aj Aténa vytvorili gobelín s výjavmi bohov.

Aténin gobelín bol najdokonalejšou vecou, akú kedy oči smrteľníkov videli. Ako bohyňa používala nite z látky samotnej zeme. Bohov na Olympe znázornila v celej ich nádhere. Každý z nich bol zobrazený v sláve a konal hrdinské činy. Boli takí realistickí, že aj oblaky a obloha vyzerali trojrozmerne a mali dokonalé farby. Nikto neveril, žeArachne by mohla prekonať niečo tak dokonalé.

Arachné však zostala sebavedomá, rozvinula svoj vlastný gobelín a nechala ho v návale padnúť na Aténin.

Ľudia opäť zalapali po dychu, pretože nemohli uveriť vlastným očiam. Gobelín bol božský. Aténa bola prekvapená, že hoci použila smrteľné nite, jej výjavy boli živé, realistické a silné. Aj Arachné zobrazovala bohov v štyroch rôznych scénach oddelených nádhernými vzormi.

Bol tu však jeden veľký rozdiel.

Arachnéini bohovia nemali žiadnu slávu, žiadnu cnosť, žiadnu láskavosť. Scény, ktoré sa Arachné rozhodla zobraziť, boli scény, v ktorých boli bohovia najzadubenejší, najopitejší, najhorší voči smrteľníkom (prípadne sa hovorí, že zobrazovala Dia a jeho záletníctvo). Aby toho nebolo málo, gobelín bol bezchybný, dokonca aj pre Aténine božské oči. Detailnosť a zložitosť scén, ktoré zobrazovala, bolioveľa lepšia ako Aténina, a tak bola Arachnéina tapiséria lepšia z oboch.

To Aténu prekvapilo a rozzúrilo. Nielenže bola Arachné lepšia ako ona, ale ešte sa opovážila nadávať na bohov a ich chyby, aby ich všetci videli! Takúto urážku nemohla tolerovať. Vo veľkom, strašnom hneve Aténa roztrhala gobelín na kusy, rozbila krosná, trikrát Arachné zbila a pred všetkými ju preklínala.

Arachné bola šokovaná a zahanbená a v zúfalstve utiekla. Nemohla uniesť, čo sa stalo, a tak sa obesila na strome. Vtedy ju Aténa premenila na pavúka - chlpaté, malé stvorenie s ôsmimi nohami, ktoré viselo na strome za vlastnú pavučinu. Teraz už ako pavúk sa Arachné okamžite rozbehla po pavučine a začala tkať ďalšie.

"Odteraz a navždy to tak bude s tebou a tvojimi," povedala Aténa. "Navždy budeš tkať svoje nádherné diela a ľudia ich budú ničiť, keď ich uvidia."

A takto vznikli pavúky na svete.

O čom je príbeh Arachne?

Mýtus o Arachne a Aténe je varovným príbehom: varuje ľudí, aby sa nepokúšali súperiť s bohmi, pretože z toho bude len ich záhuba.

Možno ho chápať aj ako varovanie pred domýšľavosťou a pýchou ako hriechom: aj keď má človek veľký talent, ak je domýšľavý a plný pýchy, pravdepodobne ho čoskoro čaká záhuba.

Z pohľadu modernejšieho publika možno stret medzi Arachné a Aténou interpretovať abstraktnejšie: pre niektorých môže odrážať boj medzi utláčateľskou autoritou a vzdorovitým rebelom, so všetkými dôsledkami, ktoré to môže mať, ak je rebel príliš sebavedomý alebo, paradoxne, príliš dôveruje postupom, ktoré nedokážu odolať moci autority.

Je príbeh o Arachne autentický?

Hoci príbeh o Arachne a Aténe pochádza zo starovekého Grécka, najstarší opis, ktorý máme, pochádza zo starovekého Ríma. Napísal ho básnik Ovidius počas vlády Augusta.

To predstavuje niekoľko problémov!

Hlavným problémom je, že si nemôžeme byť istí, že takto pôvodný starogrécky mýtus rozprával o Arachnéinom osude. U rímskych autorov existovala všeobecná tendencia zobrazovať starogréckych bohov ako menej božských a spravodlivých než ich rímske náprotivky (to možno vidieť na tom, ako sú bohovia a Gréci zobrazovaní v Eneide v porovnaní s Odyseou alebo Iliadou).

Ale aj keď neberieme do úvahy tento trend a domnievame sa, že Ovidius sa nesnažil podkopať obraz starogréckych bohov, je veľká pravdepodobnosť, že mýtus napísal tak, ako ho napísal, aby sa vyjadril politicky.

Počas Augustovej vlády bol Ovidius vyhostený Augustom počas represií a cenzúry umenia, ktoré presadil. Mohlo by sa teda stať, že Ovidius sa snažil kritizovať Augusta tým, že takto prerozprával mýtus o Arachne. Vzhľadom na to, že v Ovidiových časoch sa básnici nazývali aj "tkáčmi", nie je ťažké nájsť spojitosť medzi týmto príbehom, Ovidiovým vyhnanstvom a jeho nesúhlasom s Augustovou taktikou.

Je však možné, že Ovidius mýtus zapísal verne.

To sa pravdepodobne nikdy nedozvieme!